Vláda Roberta Fica v deklarovanej snahe znížiť vysoké odvodové zaťaženie zamestnancov zaviedla niekoľko nástrojov. Od januára 2015 sa zvýšila hranica, do ktorej môže študent pracovať na dohodu bez platenia sociálneho poistenia na 200 eur mesačne. Rovnako od januára 2015 platí na Slovensku odvodová odpočítateľná položka, ktorá znižuje zdravotné odvody zamestnancov s mesačným platom nižším ako 570 eur. Na jej nezrozumiteľnosť, byrokratickosť a rozporuplnosť už v minulosti upozornil napríklad poslanec Jozef Mihál. Skúsenosti niektorých zamestnávateľov však naznačujú, že problémy s týmito nástrojmi sú ešte väčšie, než sa predpokladalo.
Zamestnanec si nesplní povinnosti, zamestnávateľ platí
Ak zamestnáte na dohodu o brigádnickej práci študenta niekoho, kto spĺňa podmienky stanovené zákonníkom práce, môže si tento zamestnanec u Vás uplatniť výnimku na neplatenie sociálnych odvodov do výšky príjmu 200 eur za mesiac. Avšak len v tom prípade, ako nemá túto výnimku uplatnenú u iného zamestnávateľa. V praxi študent podpisuje čestné prehlásenie, že túto výnimku nemá uplatnenú u žiadneho iného zamestnávateľa. Reálne ale zamestnávateľ nemá možnosť overiť si túto skutočnosť a musí sa spoliehať na serióznosť študenta, resp. jeho znalosť legislatívy.
A tak sa často stáva, že študenti sa zamestnajú u viacerých zamestnávateľov s týmto prehlásením. No namiesto toho, aby Sociálna poisťovňa zamestnávateľa, u ktorého nie je nárok na zvýhodnenie, jednoducho upozornila, pošle k nemu rovno kontrolu. Zamestnávateľ musí študenta v Sociálnej poisťovni prehlásiť a doplatiť tak odvody zamestnávateľa, ako aj odvody zamestnanca. Postihnutý teda nie je študent, hoci podpisoval čestné prehlásenie, ale zamestnávateľ. Sociálna poisťovňa potom zamestnávateľom „off-record“ hovorí, že si majú odvody od študenta vymáhať. Aký zmysel táto snaha má, to viete posúdiť aj sami.
Byrokratické monštrum zo sociálneho balíčka
Ešte absurdnejší problém vzniká pri odvodovej odpočítateľnej položke pre zdravotné poistenie, ktorá bola súčasťou prvého sociálneho balíčka. Teoreticky mala odvodová odpočítateľná položka znížiť odvodové zaťaženie slabšie platených zamestnancov a umožniť im vyšší čistý príjem, čím zároveň mala motivovať ľudí k práci a zvýšiť zamestnanosť. V praxi ale tento nástroj pre značnú nedokonalosť legislatívy spôsobuje ťažkosti. Položka sa tento krát nevzťahuje len na jedného zamestnávateľa v danom roku. Uplatňuje sa v koncoročnom zúčtovaní zdravotného poistenia, kde sa posudzuje príjem zamestnanca od všetkých zamestnávateľov.
Ak zamestnanec polovicu roka pracuje u jedného zamestnávateľa s minimálnou mzdou, uplatní si odpočítateľnú položku v plnej výške a zníži si preddavky na zdravotné poistenie. Na prvý pohľad zamestnávateľ ušetrí na odvodoch, ktoré má za zamestnanca odviesť. Ale ak druhú polovicu roka pracuje zamestnanec u druhého zamestnávateľa s vyšším príjmom, takže mu v ročnom zúčtovaní vyjde celkový príjem presahujúci hornú hranicu pre uplatnenie odvodovej odpočítateľnej položky v plnej výške, prípadne ak úplne stratí nárok na odpočítateľnú položku, zdravotná poisťovňa v ročnom zúčtovaní spätne prepočíta odvodovú povinnosť pre všetkých zamestnávateľov na základe ich podielu na celoročnom príjme zamestnanca. Citujem z webstránky VšZP:
"V rámci ročného zúčtovania poistného na verejné zdravotné poistenie sa posudzujú všetky príjmy za daný rok, a v závislosti od dosiahnutých príjmov sa v rámci ročného zúčtovania poistného môže zmeniť výška nároku na OP, resp. zamestnanec môže stratiť nárok na odpočítateľnú položku."
"Ak mal zamestnanec počas kalendárneho roka príjem pre uplatnenie OP u viacerých zamestnávateľov, v ročnom zúčtovaní poistného sa OP uplatní pomerne podľa výšky príjmu pre uplatnenie OP u jednotlivých zamestnávateľov."
To znamená, že zdravotná poisťovňa nechá prvému zamestnávateľovi doplatiť odvody zo mzdy, ktorú si zamestnanec zarobil u druhého zamestnávateľa. Prvý zamestnávateľ však splnil podmienky pre uplatnenie odpočítateľnej položky v plnej výške, neočakával prekročenie limitu na uplatnenie odpočítateľnej položky, a nemal ani možnosť ovplyvniť výšku zárobku, ktorú dosiahol zamestnanec u ďalších zamestnávateľov. Absolútna hlúposť a nespravodlivosť, ktorá je v hrubom rozpore so samotným účelom odpočítateľnej položky.
Hádam nechcete, aby to tu vyzeralo ako v Nemecku?
Týmto problémom bolo možné predísť, keby si vláda dala námahu pripraviť zákony poriadne a nezdráhala sa inšpirovať krajinami, kde to už dlhé roky funguje.
V Nemecku existuje nástroj na jednoduché zamestnávanie zamestnancov s nízkou kvalifikáciou a príjmami. Ide o osobitnú formu pracovného kontraktu podobnú našim dohodám, tzv. minijobs. Ak mesačný zárobok zamestnanca nepresiahne 450 eur, práca na túto formu dohody je výrazne daňovo a odvodovo zvýhodnená. Na rozdiel od Slovenska nie sú „minijobs“ limitované pre určitú skupinu ľudí (napr. študenti), môže ich vykonávať ktokoľvek. To platí dokonca aj vtedy, ak vykonáva tento zamestnanec popri „minijobs“ nejaké stále zamestnanie. Hranica 450 eur mesačne platí len pre zamestnanie na „minijobs“, príjem zo stáleho zamestnania sa do nej nezapočítava. Zamestnanec môže mať aj niekoľko „minijobs“ súbežne, ale nie u toho istého zamestnávateľa. Hranica pre odvodové zvýhodnenie 450 eur mesačne sa posudzuje až na základe ročného zúčtovania, čo činí 5400 eur ročne. To znamená, že v niektorých mesiacoch môže zamestnanec zarobiť aj viac ako 450 eur bez toho, aby okamžite prišiel o daňovo-odvodové zvýhodnenie.
Nemecký zamestnávateľ musí na základe mesačných hlásení zamestnanca sledovať, či nedošlo k prekročeniu maximálneho limitu pre odvodové zvýhodnenie. Avšak na rozdiel od Slovenska nie sú v prípade prekročenia limitu odvody spätne prepočítavané všetkým zamestnávateľom v danom roku. Doplácať odvody treba až od mesiaca, v ktorom bol limit prekročený, a to zamestnávateľmi, u ktorých od tohto momentu zamestnanec pracoval. Prvotní zamestnávatelia nie sú trestaní za neskoršie prekročenie limitu zamestnancom tak, že by museli za neho doplácať odvody z jeho celoročného príjmu. To dá celkom zmysel, nie?
No a Belgicko, to je úplná katastrofa
Ak by sme sa chceli inšpirovať aj inými krajinami, v ktorých existujú riešenia bez zbytočnej byrokracie, tak v Belgicku je možné istú kategóriu zamestnancov v oblasti domácich prác a služieb vyplácať špeciálnymi šekmi. Tieto šeky v nominálnej hodnote 5 eur si môže zamestnávateľ zakúpiť od zdravotnej poisťovne za 6 eur 80 centov. Nakúpením šeku sú vybavené všetky daňové a odvodové povinnosti zamestnávateľa. Zamestnávateľ potom zamestnancovi za odvedenú prácu namiesto peňazí vyplatí šeky, ktoré zamestnanec speňaží v ich nominálnej hodnote 5 eur za jeden šek. Rozdiel medzi kúpnou cenou a nominálnou hodnotou šeku sú v podstate dane a odvody odvedené štátu zamestnávateľom za prácu zamestnanca.
Načo robiť veci jednoducho, keď ich môžme komplikovať
Ako sa mohlo stať, že sa z teoreticky zmysluplného opatrenia Ficovej vlády stalo také byrokratické monštrum? Slovenskí ekonómovia (napríklad tí z inštitútu INEKO) Ficovej vláde odporúčali, aby sa inšpirovala nemeckou reformou trhu práce. Lenže nebola by to vláda Roberta Fica, keby vytrvalo neodmietala dobré rady a nerobila veci po svojom. Vláda najprv v roku 2013 zaťažila všetky dohody o vykonaní práce vysokými odvodmi, aby tak zabránila zneužívaniu dohôd na obchádzanie odvodových povinností. Keď zistila, že to prehnala a jej opatrenie bolo kontraproduktívne, pretože výrazne zúžilo priestor pre legálne zamestnávanie ľudí s nižšou kvalifikáciou, začala situáciu hasiť. Hľadala preto nástroje, ako odvodové zaťaženie pre nízke príjmy opäť znížiť. No namiesto toho, aby vytvorila jeden dôkladne pripravený, jednoduchý a univerzálny nástroj uplatniteľný pre všetkých zamestnancov, ktorý sa v zahraničí osvedčil, pustila sa do unáhleného vytvárania selektívnych výnimiek pre rôzne skupiny ľudí. Opatrenia sa robili skôr marketingovo a teoreticky než odborne a prakticky. Inak ako absurdnou byrokraciou to ani nemohlo skončiť.
A preto bola rovná daň lepšia
V podnikateľskom prostredí niet nad jednoduché, prehľadné a spravodlivé zákony. Aj dobré nápady sa môžu skončiť fiaskom, ak vedú k vytváraniu spleti výnimiek a špeciálnych paragrafov. Preto sa treba vrátiť k princípom, na ktorých stáli pravicové reformy ako napr. rovná daň. Lebo tá, na rozdiel od smeráckych paškvilov, naozaj fungovala.
