Štrajkujme za klímu, ale radšej v Pekingu!

Autor: Tomáš Meravý | 24.6.2019 o 9:00 | (upravené 8.7.2019 o 21:58) Karma článku: 1,66 | Prečítané:  507x

Existujú aj vhodnejšie miesta na organizovanie protestov proti zmene klímy než Štokholm, Brusel a Bratislava. Najväčším znečisťovateľom ovzdušia už dávno nie je Európa, ale Čína.

Vlna protestov zachvátila (západný) svet

Západný svet zachvátila vlna protestov proti zmene klímy, ktorá ohrozuje životné prostredie a životy budúcich generácií. Hviezdou hnutia sa stala mladá školáčka Greta Thunbergová, ktorá odštartovala štrajk pred švédskym parlamentom požiadavkou, aby Švédsko znižovalo emisie v súlade s Parížskou dohodou a politikov obvinila, že sa správajú ako deti. V Nemecku na istý čas uchvátila pozornosť médií učiteľka, ktorá z dôvodu ochrany klímy odmieta mať deti a spôsobila tým značnú kontroverziu. A na koniec, týždeň pred konaním eurovolieb obvinil mladý nemecký youtuber Rezo vládnu CDU z ničenia budúcnosti Nemecka, okrem iného kvôli nespĺňaniu nemeckých klimatických cieľov.

S rastúcou prosperitou sa aj na Slovensku stáva zmena klímy čoraz významnejšou témou. Ochrana životného prostredia je veľmi dôležitá, a veľkou hrozbou je nielen zmena klímy, ale aj odlesňovaniestrata biodiverzity, znečisťovanie oceánov plastovým odpadom a neudržateľný rybolov. Popieranie vedeckých poznatkov o zmene klímy je cestou do pekla, rovnako však nie je riešením tohto problému bezdetnosť a zatracovanie vlastnej civilizácie. Protestujúci majú právo vyjadriť svoj názor. Považujem však za potrebné, aby sme sa aj pri zmene klímy riadili rozumom a faktami, a neskĺzali do iracionality a nezmyselného seba-bičovania.

Kto poháňa skleníkový efekt?

Keď sa ľudí pýtam, akú časť globálnych emisií skleníkových plynov podľa nich vyprodukuje Európa, veľmi často počujem odpoveď okolo 50-60%. To bola možno pravda pred 100 rokmi, svet sa však závratnou rýchlosťou mení. Západná civilizácia a osobitne Európa už dávno nemajú monopol na ekonomickú prosperitu a s ňou spojené znečisťovanie ovzdušia. Zároveň nie je pravda, že vyspelé krajiny pre záchranu planéty nič nerobia. Zo všetkých zoskupení práve Európska únia vynakladá najväčšie úsilie na ochranu svetového životného prostredia, vrátane znižovania emisií skleníkových plynov. Najväčším znečisťovateľom je dnes Čína, s výrazným odstupom pred druhými Spojenými štátmi. Podiel Európskej únie na svetových emisiách oxidu uhličitého dnes už nedosahuje ani 10%.

Graf 1: Celosvetové emisie oxidu uhličitého podľa pôvodu (údaje sú za rok 2014)

Zdroj: Svetová banka

Európska únia je pritom jedinou hospodárskou veľmocou, ktorá si dáva skutočne záväzné a ambiciózne klimatické ciele, dokázala svoje emisie v uplynulých desaťročiach výrazne znížiť, a má ešte ambicióznejšie plány na ich ďalšie znižovanie až takmer na nulu v roku 2050. Väčšina členských štátov tento cieľ podporuje, proti je však niekoľko štátov strednej a východnej Európy. K najúspešnejším štátom v znižovaní emisií oxidu uhličitého patrí aj Slovensko, ktoré ich dokázalo od roku 1990 znížiť takmer na polovicu súčasne s vysokým rastom ekonomiky, a ktoré podporuje cieľ uhlíkovej neutrality. Horšie sme na tom v iných aspektoch ochrany životného prostredia, obzvlášť pokiaľ ide o nízku mieru recyklácie a masívny výrub lesov.

Tabuľka 1: Vývoj emisií oxidu uhličitého na jedného obyvateľa oproti roku 1990

Zdroj: Eurostat

Žiaľ, veci sa majú tak, že kým naše emisie klesajú, emisie ostatných hráčov majú tendenciu narastať a s nimi narastajú aj celosvetové emisie. Najväčší, až štvornásobný nárast zaznamenala za posledné tri desaťročia Čína, pričom tento nárast má podľa prognóz pokračovať minimálne do roku 2030. Z hľadiska historicky naakumulovaných emisií v ovzduší je na prvom mieste USA, nasledované Európskou úniou a Čínou. Tento pomer sa však rýchlo mení a už o desať rokov nás môže Čína predbehnúť aj v tejto kategórii. Čína je taká veľká a čínsky nárast emisií je taký masívny, že za niekoľko málo desaťročí industrializácie Číny môže Čína vypustiť do ovzdušia celkovo viac emisií než Európa od počiatku priemyselnej revolúcie.

Graf 2: Ročné emisie oxidu uhličitého (v miliónoch ton)

Zdroj: Svetová banka

V prípade Číny môžeme povedať, že sa ženie za hospodárskym rastom bez akéhokoľvek ohľadu na životné prostredie a zdravie svojich obyvateľov. Čína sa rozhodla, že elektrickú energiu pre svoju rastúcu ekonomiku bude produkovať predovšetkým z uhlia, a to v čase, keď sú efekty jeho spaľovania dávno známe a vyspelé krajiny sa od uhoľnej energie odvracajú. Až tri štvrtiny elektrickej energie v Číne sú získavané z uhlia. Čínsky štát v ostatných rokoch paralelne rozvíja aj obnoviteľné zdroje a elektromobily. Zároveň však plánuje do roku 2030 postaviť niekoľko stoviek ďalších uhoľných elektrární nielen doma, ale aj v iných častiach sveta, predovšetkým v Afrike. Číne sa tiež podarilo podliezaním environmentálnych štandardov a vládnymi dotáciami zmonopolizovať ťažbu a následný export niektorých nerastných surovín, ktoré sú potrebné pre výrobu smartfónov a batérií pre elektromobily (tzv. kovy vzácnych zemín).

Obrázok 1: Smog v Pekingu

Zdroj: Časopis Fortune

V Číne došlo v uplynulých rokoch aj k razantnému rozvoju automobilizmu. Čína je dnes najväčším výrobcom automobilov na svete a počtom vlastnených automobilov sa doťahuje na Európsku úniu a Spojené štáty. Na medzinárodných fórach sa pritom Čína stále tvári ako rozvojová krajina, pre ktorú by mali platiť neporovnateľne mäkšie klimatické ciele než pre rozvinuté krajiny, hoci ide o jadrovú veľmoc so stálym kreslom v Bezpečnostnej rade OSN, druhým najvyšším HDPdruhým najvyšším počtom miliardárov na svete, ktorá podľa všetkého stavia už svoju tretiu lietadlovú loď. Čínskej diplomacii sa vďaka tomu podarilo dosiahnuť, že jej Parížska dohoda dovoľuje naďalej zvyšovať emisie skleníkových plynov až do roku 2030 v súlade s čínskymi vládnymi zámermi.

V porovnaní s inými sme veľmi efektívni

Európske štáty nepatria k svetovým lídrom ani v emisiách oxidu uhličitého na jedného obyvateľa. Na nasledujúcom grafe je zobrazených 50 štátov sveta s najvyššími emisiami oxidu uhličitého na jedného obyvateľa. Štáty Európskej únie sú vyznačené žltou farbou a Slovensko červenou. Ako vidieť, len 16 z 28 členských štátov EÚ sa umiestnila v prvej päťdesiatke emitentov oxidu uhličitého na obyvateľa. Na prvých priečkach, a to s veľkým odstupom, sa umiestňujú štáty Perzského zálivu – menovite Katar, Kuvajt, Bahrajn, Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia a Omán. Nielen vďaka tomu, že sa prakticky celá ich ekonomika točí okolo ropy a zemného plynu, ale aj vďaka ich enormnému bohatstvu, ktoré je spojené s obrovským plytvaním prírodných zdrojov, energiami a vodou. Nasledujú krajiny ako Spojené štáty americké (ktoré odstúpili od dohody), Austrália a Kanada. Najvyššie emisie na hlavu v EÚ má maličké Luxembursko, ktorého čísla sú štatisticky skreslené tým, že tam dochádza za prácou takmer 200-tisíc ľudí zo zahraničia. Dokonca aj Rusko a Čína majú vyššie emisie oxidu uhličitého na jedného obyvateľa než väčšina členských štátov Európskej únie. Švédsko, domovská krajina Grety Thunbergovej, sa s výškou emisií na úrovni 4,5 t na jedného obyvateľa do grafu nevošlo.

Graf 3: Ročné emisie oxidu uhličitého na jedného obyvateľa (v metrických tonách, 2014)

Zdroj: Svetová banka

Rozdiely sú ešte markantnejšie, ak sa pozrieme na energetickú, surovinovú a klimatickú efektívnosť. Európa nedisponuje veľkými zásobami nerastného bohatstva, čo ju núti k tomu, aby šetrne narábala s prírodnými zdrojmi. Na jeden kilogram oxidu uhličitého vypusteného do ovzdušia dokážeme my Európania vyrobiť trikrát väčšiu hodnotu tovarov a služieb ako Čína, resp. za rovnakú vyprodukovanú hodnotu vypúšťame trikrát menej emisií. V tomto ukazovateli predbiehame aj všetky ostatné veľké ekonomiky sveta. Čína patrí v pomere množstva emisií k veľkosti ekonomiky naopak k najhorším na svete.

Graf 4: Emitované kilogramy oxidu uhličitého na jednotku vytvoreného HDP v parite kúpnej sily

Zdroj: Svetová banka

Na obranu Európy

Nevravím a ani nechcem vzbudzovať dojem, že by sme na znižovanie emisií skleníkových plynov mali rezignovať. Znižovanie spotreby fosílnych palív má pre Európu nielen environmentálny zmysel, ale aj finančný a geopolitický. Európska únia je odkázaná na dovoz energie zo zahraničia, z čoho približne 70% tvorí dovoz ropy a 20% dovoz zemného plynu. Hodnota importovaných energií v roku 2018 dosiahla približne 300 miliárd eur, v čase vysokých cien ropy to bývalo ešte viac. Ide o obrovský transfer bohatstva smerom k ropným štátom, z ktorých nie všetky zdieľajú naše hodnoty. Najväčšími dodávateľmi ropy pre Európsku úniu sú Rusko (31,9%), Nórsko (12,4%), Irak (8,3%) a Saudská Arábia (7,8%). Znižovaním emisií skleníkových plynov znižujeme závislosť na týchto importoch.

Ale prosím, neskĺzavajme do extrémov, a neobviňujme generáciu našich rodičov ľahkovážne z ničenia našej budúcnosti. Neznevažujme prácu ľudí, ktorí pracujú pre národné vlády a európske inštitúcie v snahe chrániť prírodu. Robia toho naozaj veľa. Vážme si európsku civilizáciu, chráňme ju a nehovorme, že je lepšie kvôli záchrane klímy nemať deti. Zásadným problémom Európy je demografia. Náš kontinent starne, náš podiel na svetovej populácii a svetovej ekonomike sa znižuje. Mali by sme sa oveľa viac zaujímať o postavenie Európy vo svete, našu konkurencieschopnosť a našu schopnosť presadzovať vlastné záujmy. Zároveň by sme mali zaujať sebavedomejší a jasnejší postoj voči Číne a ďalším, extrémne znečisťujúcim krajinám.

Ak bude znižovať svoje emisie len Európa a zvyšok sveta naďalej pôjde opačnou cestou, pretože nebudeme mať žiaden reálny politický vplyv, globálnej katastrofe nezabránime. Ak chceme chrániť našu planétu, potrebujeme mať silnú Európu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Danko chce pred parlamentom tridsaťmetrový stožiar

Stožiar v Budapešti má prevýšiť o tri metre.

Komentár Zuzany Kepplovej

Leyenová je vtelený kompromis

Zelení ukazujú, že nebudú sedieť v kúte.


Už ste čítali?